deconstructed.life

Frank Gehry at the Edge of Architectural Memory

Frank Gehry (1929 – 2025) — existuje ešte niekto, kto ho nepozná? Jeho architektúra je skôr o emócii než o čistej funkcii. A musí byť „umelecká architektúra“ vždy striktne jednoduchá? Mne sa na ňom páči presne to, že si celý život drží svoj vlastný vizuálny hlas, ktorý mu nezvetrá ani čas.

Ja som jeho tvorbu prvýkrát vnímala okolo roku 2005, keď som v jednej knihe uvidela Guggenheim Bilbao. Úplné odzbrojenie. Predtým som nič podobné nepoznala. Tie vlnité strieborné plochy pôsobili ako surreálny sen (alebo ako LSD dojazdy?). Vymikanie sa bežnej realite podporoval aj kvetinový nadrozmerný pes od Jeffa Koonsa.

Potom prišiel rok 2009, a mne sa podarilo presvedčiť mojich rodičov, ísť na toto miesto a ubytovať sa v hoteli s výhľadom na Guggenheim. Leteli sme z Viedne do Madridu (tam ma stihlo ohúriť letisko Barajas od Normana Fostera a ešte som si tam stihla kúpiť v najväčšej zľave moje vysnívané šaty z Manga, ktoré som expost určila ako tribute pre Janu Želibskú).

^{Doteraz tie šaty mám}

Doteraz si pamätám moment ako som na svojej prístelke zaspávala s pohľadom na Guggenheim (toto považujem ikonický moment môjho života :). A tak sa začala moja láska k Frankovi, pokračovala tak intenzívne že v roku 2012 som išla v Los Angeles hľadať jeho dom (donútila som opäť rodičov 🙂

Potom som architektúru začala vnímať aj inak, ale rešpekt k Frankovi zostal. Má toľko budov, že sa za nimi oplatí cestovať aj len tak z rozmaru.

Fun fact: údajne keď dostal ponuku urobiť Tancujúci dom v Prahe, povedal, že „krajinu, ktorá dala svetu Jaromíra Jágra, sa predsa neodmieta“.