Album “Heroes” od Davida Bowieho oslávil 48 rokov. Patrí do legendárnej berlínskej trilógie, ktorú Bowie vytvoril počas svojho pobytu v Západnom Berlíne spolu s Iggym Popom. Ikonickú obálku albumu – minimalistický čiernobiely close-up – vytvoril japonský fotograf Masayoshi Sukita.
Zaujímavosťou je, že skladba Heroes bola nahratá v legendárnom Hansa Tonstudio, len pár metrov od Berlínskeho múru. V jej refréne je cítiť tú zvláštnu blízkosť slobody a hranice – túžbu, ktorá prechádzala celým mestom v 70. rokoch.
Ešte fascinujúcejší je pôvod samotnej pózy z obalu. Bowieho gestikulácia bola priamo inšpirovaná expresionistickým dielom Ericha Heckela – “Roquairol” (1917), ktoré sa nachádza v zbierke Staatsgalerie Stuttgart. A tu sa kruh uzatvára: budovu galérie navrhol James Stirling, priekopník postmoderny a držiteľ Pritzkerovej ceny.
Slovensko v Londýne počas Frieze Week 2025
Slovenské umenie má tento rok v Londýne mimoriadne silné zastúpenie.
Mária Bartuszová predstavuje výstavu The Butterfly Effect v galérii Alison Jacques na Cork Street. Retrospektíva približuje jej krehké sadrové sochy, vytvárané experimentovaním s gravitáciou a tlakom. Bartuszová v nich premieňa hmotu na metaforu zraniteľnosti, plynutia a transformácie – poetiku medzi vedou a intuíciou.
Július Koller má svoju londýnsku výstavu Antihappening v The Mayor Gallery (15. september – 31. október 2025). Expozícia mapuje jeho diela od 60. rokov po začiatok 2000-tych – ikonické U.F.O. série, Antihappenings a konceptuálne gestá, ktoré redefinovali pojem umenia v socialistickom Československu.
Koller (1939–2007) je dnes považovaný za jedného z najvýznamnejších post-konceptuálnych autorov strednej Európy.
Mladšiu generáciu zastupuje Stanislava Kovalčíková, ktorú reprezentuje galéria Emalin. Počas Frieze London 2025 sa predstavuje v skupinovej výstave spolu s Toliou Astakhishvili, Álvarom Barringtonom, Daigou Grantinou a Karolom Palczakom. Jej maľby kombinujú mystiku, introspekciu a symboliku tela – vizuálny jazyk, ktorý posúva slovenskú maľbu do medzinárodného kontextu.
Alaïa, Kuramata a postmoderna
I. Guggenheim, Alaïa a architektúra pohybu
V januári 2025 predstavil Pieter Mulier, kreatívny riaditeľ Maison Alaïa, kolekciu Winter–Spring 2025 v ikonickom Solomon R. Guggenheim Museum v New Yorku. Bola to vôbec prvá módna prehliadka, ktorá sa odohrala priamo v špirálovej rampe múzea od Franka Lloyda Wrighta(1959).
Wrightov Guggenheim je manifestom organickej architektúry – plynulá špirála nahrádza tradičné poschodia, čím sa návšteva múzea mení na priestorový zážitok. Mulier tento koncept preniesol do módy: jeho modely sa pohybovali v kruhoch, špirálach a prelínaniach – ako architektonické konštrukcie z látky.
Materiály: kašmír, popelín, taft.
Techniky: žiadne zipsy, žiadne gombíky – len vnútorné štruktúry a drapérie, ktoré držali tvar tela.
Mulier to označil ako „dynamickú jednoduchosť“ — spôsob, ako preložiť Wrightovu architektúru do jazyka odevu.
II. Azzedine Alaïa: architekt tela
Azzedine Alaïa (1935–2017), tuniský módny návrhár, známy ako „architekt tela“, bol už počas 80. rokov spájaný s vizuálnym umením. V roku 1982 vystavoval svoje modely v New Yorku a o 18 rokov neskôr sa jeho diela objavili v dialógu s Andym Warholom – v rámci výstavy, ktorá spájala módu a pop-art.
Alaïa bol známy svojou remeselnou presnosťou a prístupom, ktorý spájal sochárstvo, architektúru a módu. Jeho odevy sa stali symbolom sily, pohybu a ženskosti. Pieter Mulier, ktorý ho nasledoval, nadviazal na túto filozofiu a priniesol ju späť do priestoru, ktorý rovnako stelesňuje architektonickú plynulosť.
III. Shiro Kuramata: poézia z prázdna
Shiro Kuramata (1934–1991) bol japonský dizajnér, ktorého diela zásadne ovplyvnili vizuálnu kultúru 80. rokov.
Jeho ikonické objekty – stolička How High the Moon (1986) z kovovej siete či Miss Blanche (1988) z akrylu so zaliatymi ružami – spájajú remeselnú precíznosť s konceptuálnou poéziou.
Kuramata spolupracoval s módnymi návrhármi Issey Miyake a Rei Kawakubo, pričom ich butiky premieňal na priestorové experimenty.
Napríklad v Bergdorf Goodman (New York, 1984) umiestnil šaty na horizontálne police namiesto klasického vešania – gesto, ktoré zmenilo chápanie módneho priestoru.
Jeho práce sú dnes v zbierkach The Museum of Modern Art (MoMA), The Metropolitan Museum of Art (The Met), Vitra Design Museum a Tokyo National Museum of Modern Art.
IV. Alaïa a Kuramata: výstava Lightness in Creation
V roku 2023 otvorila Fondation Azzedine Alaïa v Paríži výstavu Shiro Kuramata / Azzedine Alaïa: Lightness in Creation, ktorú kurátorovali Carla Sozzani (zakladateľka 10 Corso Como) a Olivier Saillard (bývalý riaditeľ Musée de la Mode de la Ville de Paris).
Výstava skúmala paralely medzi oboma tvorcami:
- Alaïa pracoval s látkou ako s architektonickým priestorom,
- Kuramata s materiálom ako s formou nehmotnosti.
Oboch spája téma „ľahkosti“ – nie ako absencie, ale ako intelektuálnej presnosti. Ich diela sú tiché, prísne a pritom plné emócií – dokazujú, že minimalizmus nemusí byť chladný, ale duchovný.
V. Deyan Sudjic a teória neviditeľnosti
Vzťah medzi Kuramatom a Alaïom podrobne analyzuje Deyan Sudjic, britský kurátor, spisovateľ a bývalý riaditeľ Design Museum London, vo svojej monografii Shiro Kuramata: Essays and Works (Phaidon, 2020).
Sudjic píše, že Kuramata vytváral „predmety, ktoré nie sú ani z tohto sveta, ani z tohto času“ – fyzickú poéziu o tom, čo zostáva, keď zmizne hmota.
Pripomína, že len tri z jeho interiérov sa zachovali v Japonsku – väčšina zanikla, pretože ich autor považoval za dočasné.
Sudjic prirovnáva Kuramatu k Eileen Gray – obaja vnímali dizajn ako živý proces, nie trvalý objekt.
Pridaj komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť.