Steve McQueen v Bazileji: Bass dialóg medzi filmom, priestorom a hudbou

Steve McQueen — Bass: keď sa svetlo mení na architektúru zvuku

Schaulager, 15. júna – 14. decembra 2025

Určite všetci vieme, kto je Steve McQueen, iba keby nie? Je to umelec, filmár, laureát Turner Prize (1999), ktorú mu odovzdal Sir Nicholas Serota, vtedajší riaditeľ Tate Britain. Medzi nominovanými v tom roku nechýbali Tracey Emin, Steven Pippin či sestry Jane a Louise Wilson – generácia, ktorá formovala britské vizuálne umenie prelomu milénia.

Ak vám McQueenovo meno neznelo povedome z oblasti súčasného umenia, možno ste ho zachytili vo svete módy. Nedávno totiž vytvoril soundtrack pre prehliadku Bottega Veneta počas Milan Fashion Week 2026, čím potvrdil, že jeho vnímanie rytmu, priestoru a emócie presahuje hranice filmu aj galérie.

McQueenova kompozícia, nazvaná ’66–’76, spájala vokálne nahrávky Davida Bowieho a Niny Simone piesne “Wild Is the Wind” – balady z roku 1957, ktorú v priebehu desaťročí interpretovali aj Cat Power, Esperanza Spalding či Barbra Streisand. McQueen si vybral práve tieto dve verzie – Simone z roku 1966 a Bowieho z roku 1976 – ako metaforu dialógu medzi vášňou a introspekciou, medzi dušou a technológiou.

Hudba sa stala emocionálnou architektúrou celej prehliadky. Bottega Veneta tak neprezentovala len módu, ale rituál vnímania: kde sa pohyb modelov prelínal s rytmom hlasu, a ticho medzi tónmi nieslo rovnakú váhu ako samotný zvuk. Presne v duchu McQueenovej umeleckej filozofie – že aj ticho môže mať frekvenciu, a aj obraz môže znieť.

Švajčiarsko, Bazilej a chrám zmyslov

Bazilej je mestom architektúry aj umenia — sídlom Herzog & de Meuron, autorov ikon ako Tate Modern či Elbphilharmonie, a tiež domovom jednej z najsofistikovanejších inštitúcií pre súčasné umenie: Schaulager. Táto galéria, ktorú navrhlo práve štúdio Herzog & de Meuron, vznikla ako „živé depozitórium“ – hybrid medzi výstavným a archivačným priestorom, ktorý redefinuje vzťah medzi dielom, divákom a architektúrou.

Práve tu, v tejto katedrále ticha a presnosti, sa momentálne odohráva McQueenova monumentálna inštalácia BASS (2024).

Svetlo, ktoré dýcha

McQueenovo dielo „Bass“ nie je film ani objekt, ale zážitok rozptýlený v čase a priestore. V rozľahlom interiéri Schaulageru sa nad návštevníkmi rozprestiera viac než tisíc LED trubíc, ktoré pulzujú vo farebnom spektre od sýtej karmínovej po hlbokú ultramarínovú. Pod nohami rezonujú nízke frekvencie – basové tóny, ktoré sa nešíria len vzduchom, ale aj kostrou budovy.

McQueen s precíznosťou skladateľa formuje architektúru vibrácie. Svetlo sa stáva hudbou, zvuk mení priestor na fyzickú skúsenosť.
Nie ste v galérii – ste vo vnútri zvuku.

Rytmus tela, architektúra vnímania

Dielo skúma, čo sa stane, keď sa zruší hranica medzi subjektom a prostredím. Svetlo a zvuk prestávajú byť médiami, stávajú sa materiálom skúsenosti.
Priestor sa mení na organizmus, ktorý reaguje na prítomnosť diváka.
V jednom momente stojíte v úplnej tme, v ďalšom vás zaplaví pulzujúci záblesk.

Kurátorsky možno „Bass“ čítať ako fyzickú metaforu černošskej hudobnej tradície – bas ako koreň, rytmus, identita. V súčasnej vizuálnej kultúre, kde dominuje obraz, McQueen stavia na niečo hlbšie: vnímanie zvuku ako spôsobu, ako cítiť svet inak.

Medzi filmom, hudbou a umením

McQueen patrí medzi tých autorov, ktorí dokázali preniesť kultúru filmu do priestoru galérie bez straty emocionálnej hĺbky. Po dielach ako Ashes (2002) či Western Deep (2002) prichádza s projektom, ktorý nemá postavy, dej ani rozuzlenie — len čistú intenzitu. Je to dielo, ktoré rozvíja myšlienku tzv. expanded cinema – keď sa film stáva prostredím, do ktorého vstupujete celým telom.

_{Steve McQueen, Jacopo Raule/Getty Images for ABA}